DÁŽĎ

 

 

Ďalšia upršaná nedeľa. Nemám rada upršané víkendové dni, ale dnes mi to padlo vhod. Rodičia ma zavolali na víkend domov, vraj som sa už dlho neukázala. Neukázala a ani to nemienim meniť, kým si poniektorí ľudia nevstúpia do svedomia. Nemám na mysli konkrétne rodičov, oni za nič nemôžu, kvôli ním by som prišla. Odmietam ísť domov kvôli Robovi a Zuze. Nemám chuť sa nikomu pliesť do cesty. Ďakujem vyšej moci, že na zem spustila dáď. Má u mňa malé bezvýznamné plus.

 

„Už si sa neukázala takmer dva mesiace.“ Vyčíta mi mama.

„Ja viem, mami, mrzí ma to. Prídem, ale iba ak nebudú doma oni!“ prisľúbila som.

„Martinka, nemôžem ich predsa vyhodiť. Aj oni tu bývajú. A ty by si sa už mohla prestať na nich hnevať.“

„A oni mňa mohli vystrnadiť? Veď Robo mi šplechol do ksichtu, že ak sa mi nepáči môžem vypadnúť a už sa nemusím vrátiť.“

„Ale on to tak nemyslel. Veď vieš, aký je.“

Moja zlatá maminka. Ona vidí všetko tak neskutočne ružové. Nevidí, ako si Robo necháva od Zuzy skákať po hlave, nevidí, ako Zuza manipuluje Roba proti všetkým, nevidí, že ja som už stratila aj posledný zvyšok nervov a jednoducho som musela odísť. Jednoducho moja zlatá maminka, ktorej poznávacím znamením sú ružové okuliare.

„Viem, aký bol kedysi. Bol to jeden pohodový chalanisko. Až kým ho Zuza nezmagorila, teraz je z neho obyčajný arogantný sebecký hajzel!“

„Martinka, takto o nich nehovor. Robo je stále tvoj brat. Uznávam, ani mne sa veľa vecí na Zuze nepáči, ale musíme to rešpektoať.“

Chcela som sa ešte spýtať, že kto bude rešpektovať mňa: moje pocity, moje súkromie a môj pokoj, ale povedala som si, že nebudem zbytočne trápiť mamu. Ona vie, že som to už nemohla dlhšie vydržať. Vie, ale aj tak ma stále presviedča, aby som sa vrátila späť. No ja sa nevrátim. Teda možno raz, v ďalekej budúcnosti, teraz určite nie.

Ešte stále si neviem vymazať z pamäte udalosti, ktoré zmenili môj vzťah k Robovi a celkovo k môjmu domovu. Pardon, bývalému domovu. Môj domov je teraz tento malý kamrlík, v ktorom sa ledva pohnem, ale mám tu aspoň svätý pokoj.

 

****

Bolo to v lete v roku 2004. Ja som mala v tom čase trinásť rokov, Robo o sedem viac. Chystala som sa na prázdniny ku starkej, ktorá bývala na druhom konci dediny. Veľmi rada som k nej chodievala: vedľa starkej bývali moji kamaráti, ktorých poznám odjakživa, takže nuda nehrozila. Vždy sme si vedeli nájsť nejakú zábavu a nepotrebovali sme k tomu mobily, tablety ani dostatočné pripojenie na internet. Stačil nám bazén alebo babkin pes Hugo.

V ten deň sa otcovi pokazilo auto, chcel ma k babke zaviesť, pretože jej mama chcela posať nejaké marmelády a kompóty a bolo toho veľa, takže v rukách by som to neodniesla.

„Maťka, nebudem ťa môcť zaviesť, pretože som odviezol auto do servisu. Babka musí vydržať bez tých kompótov.“

„Určite vydrží. A veď možno sa tu zastaví Rudo, hovoril, že niečo od teba potrebuje. Tak jej ich môže vziať on.“ Povedala som.

„A o koľkej pôjdeš?“ pýtal sa otec.

„Neviem, asi okolo druhej. Ešte si chcem pozrieť na internete, koľko stojí to CD-čko AC/DC.“

V tom čase sme boli jedna z mála rodín, čo mala doma internet. Všetci kamaráti preto najradšej chodili k nám.

Nakoniec som išla k starkej až po piatej, pretože ešte ma prišla pozrieť moja najlepšia kamarátka Majka, ktorá o pár dní mala odísť na dovolenku k moru.

„Martinka, piekla som bublaninu, ešte je teplá. Poď si dať.“ Privítala ma starká. Každú nedeľu to bolo niečo iné: pred dvoma týždňami to bola bábovka, pred týždňom makovník a teraz bublanina. Utekala som si dať, pretože ja najradšej jedávam koláče hneď, ako sa vytiahnu z trúby. Opálim si podnebíčko, ale je mi to srdečne jedno.

„Babi, tá tvoja bublanina je bezkonkurenčná.“ Kurník, doteraz neviem, kde som vtedy na to slovo prišla.

„Len si daj, lebo má prísť Mirko aj s nejakým kamarátom. To vieš, motorky.“

„Viem, Miro je motorkár telom aj dušou.“

„A my sa všetci ideme zblázniť od strachu, keď si na tú mašinu sadne.“

„Ale babi, veď on je rozumný. Určite nejazdí ako blázon.“ Upokojovala som ju, ale v skutočnosti som si myslela svoje. Miro bol najväčší blázon zo všetkých a riskoval teda riadne. Babke som to však povedať nemohla.

„Inak dnes tu bol Robo aj s nejakým dievčaťom. Teda najskôr prišiel sám a potom doviedol aj ju.“ Spomenula si babka.

„S dievčaťom? Nevedela som, že niekoho má.“

„Taká drobná čiernovlasá. Celkom milá. Zuzka sa volala, ak si dobre spomínam.“

To ešte ani jedna z nás netušila, ako nám tá jeho Zuzka otočí život hore nohami.

„Aby som nezabudla, babi. Otcovi sa pokazilo auto, tak ti tie kompóty pošleme niekedy inokedy.“

„To nevadí. Ja by som mala poslať vám. Včera som zavárala višne.“

„Mama bude rada, pretože my sme tento rok višne vôbec nemali. No nič, idem sa vybaliť a pôjdem pozrieť k susedom.“

Keď som sa zložila v spálni, tak som neutekala heď k susedom. Ešte som sa chcela prejsť po dvore a po záhrade, Privítať sa s Hugom, pozrieť, či sú všetky kuriatka a káčatká.

Moje poviedky a postrehy zo života